„Remeslo má zlaté dno!“
Myšlienka tohto výroku má v súčasnosti stále väčší význam, lebo vyjadruje tradičný postoj spoločnosti k remeslu v Slovenskej republike, zároveň poukazuje na možnosť lepšieho uplatnenia občanov na trhu práce.
Za remeslo sa považuje malá výroba, založená na kvalifikovanej ručnej práci, ktorá môže byť zdrojom príjmov pre prakticky založené osoby. Nevyžaduje si náročné vzdelanie, ale šikovné ruky a postupný rast v praxi. Toto malé podnikanie sa vie prispôsobiť miestnym podmienkam, lepšie využíva lokálne zdroje.
Remeslá nepatria medzi často vyhľadávané študijné či učebné odbory. Dôvodom je manuálne vykonávanie práce, ale aj nízka atraktivita z pohľadu rodičov. Aj napriek vysokému dopytu, ponuka remesiel v spoločnosti upadá.
Remeslá delíme na tradičné – úžitkové (stolár, tesár, klampiar, kachliar, kamenár, tkáč, pekár, atď.) a umelecké (umelecký rezbár, umelecký kováč, drotár, zlatník, keramikár, sklár, čipkár, atď.). Ochranu a propagáciu tradičných remesiel zabezpečuje v Slovenskej republike Ústredie ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV), príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.
Výkon remesla je podmienený pracovno-právnym vzťahom alebo remeselnou živnosťou. V praxi sa viac využíva možnosť remeselnej živnosti, ktorú upravuje Zákon č. 455/1991 Z. z., o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon), konkrétne Príloha č. 1 k cit. zákonu. Podľa tejto prílohy sa remeselné živnosti delia do 8 skupín, pričom sa každá z nich zameriava na niečo iné (výroba kovov a kovových výrobkov, stavebníctvo, ostatné remeselné živnosti, výroba potravín a nápojov).
História remesiel v skratke:
Remeslo je založené na deľbe práce v priestoroch dielne a postupne vznikalo oddelením výroby od poľnohospodárstva ako forma doplnkových činností. Neskôr sa remeselná výroba začala špecializovať, a tak vznikali aj prvé výmenné obchody, kde záujmom výroby boli práve remeselné výrobky (napr. drevené riady, misky, opasky, obuv, kováčske výrobky atď.).
Z formálneho hľadiska remeselníkov zastupovali „cechy“, ktoré sa začali na Slovensku rozvíjať v 15. storočí. Združovali majstrov jedného zamerania či remesla a zabezpečovali ochranu členov po výrobnej, spoločenskej a sociálnej stránke, ako aj prácu pre vlastných členov. Cechy mali svoje pravidlá, tzv. cechové artikuly, ktoré upravovali povinnosti všetkých členov, stanovovali podporu pre jednotlivých majstrov, určovali sociálnu starostlivosť o remeselníkov, vnútornú správu cechu a živnostenskú reguláciu. Tým zabezpečovali ochranu vnútorného trhu pred cudzími remeselníkmi, stanovovanie cien jednotlivých výrobkov a ochranu spotrebiteľa pred nekvalitnými výrobkami, ale aj spôsob odbornej prípravy.
Významný rozvoj remeselnej výroby na Slovensku nastal v druhej tretine 18. storočia a bol podmienený celkovým rozmachom hospodárskeho života v Uhorsku. Kvôli svetovej hospodárskej kríze výroba v remesle strácala konkurencieschopnosť, lebo nedosahovala tak nízke výrobné náklady ako továrne, ktoré využívali priemyselné stroje.
Po 1. svetovej vojne pokračoval rozvoj malej remeselnej výroby, tento však negatívne ovplyvnila kríza a následne 2. svetová vojna. V roku 1948 bolo zrušené súkromné podnikanie a majetok remeselníkov bol znárodnený.
Až zmena politickej situácie v roku 1989 umožnila opäť súkromné podnikanie, ako aj možnosti rozvíjať malú, remeselnú výrobu. Obnovuje sa cechová činnosť, zakladajú sa opäť živnostenské spoločenstvá, z ktorých v roku 1992 vzniká Slovenský živnostenský zväz. SŽZ podporuje vznik a rozvoj všetkých foriem živnostenského podnikania a zastupovanie záujmov svojich členov. Má za cieľ pomôcť vybudovať na Slovensku silnú strednú podnikateľskú vrstvu, preto pomáha formovať vhodné podnikateľské prostredie. To si vyžaduje zmeny aj v školskom systéme, je potrebné skvalitniť odborné vzdelávanie a prípravu.
V súčasnosti môžeme hovoriť o problémoch, ktoré s remeslami súvisia. Medzi najväčšie patria:
- disproporcia medzi ponukou a dopytom na trhu práce (zatiaľ čo zamestnávatelia hľadajú a potrebujú kvalitných remeselníkov, tí chýbajú),
- zle nastavený vzdelávací systém (školy produkujú žiakov, ktorých uplatniteľnosť na trhu práce je nízka),
- chýbajúca / nedostatočná prax (systém duálneho vzdelávania je zavedený od školského roku 2015/2016),
- preferencie spojené so spoločenským postavením (preferencie zamerané na iné ako učňovské vzdelanie),
- neatraktívne spoločenské postavenie remeselníkov (ktoré nie je vnímané tak pozitívne ako v minulosti),
- nedostatočná technická a technologická vybavenosť škôl (školy nemajú možnosť kvalitne pripravovať študentov na výkon remesla, čo spôsobuje ich nutnú rekvalifikáciu u zamestnávateľa po nástupe do zamestnania),
- nedostatočná spolupráca medzi podnikmi a školami (systém financovania duálneho vzdelávania, systémová podpora výučby mimo priestorov školy),
- chýbajúce ekonomické stimuly / zvýhodnenia pre podnikateľov zo strany štátu (napr. daňové úľavy).
Osobné služby
Služby tvoria „tretí sektor výroby“ a významne sa podieľajú na hrubom národnom produkte. „Osobné služby“ sú vyňatou špecializovanou časťou služieb.
Pod pojmom „osobná služba“ rozumieme službu, ktorá sa vykonáva s cieľom zabezpečenia osobnej pohody či uspokojenia potreby. V praxi ide o služby, ktoré nie sú zaradené do určitej skupiny hospodárskej činnosti. Medzi osobné služby zaraďujeme napríklad pohrebné služby, detektívne služby, servis športových potrieb, kľúčovú službu, pranie, žehlenie, upratovanie, opravu strelných zbraní či kancelárskej techniky a fotoslužbu. Medzi osobné služby, týkajúce sa telesnej pohody, patria kadernícke a kozmetické služby, tetovanie tela, make-up, pedikúra, masírovanie, atď.
vysokoškolské vzdelanie tretieho stupňa