Inovácie a dopady na sektor kultúry a kreatívneho priemyslu počas koronakrízy
Sektor kultúry a kreatívneho priemyslu (KKP) patrí medzi odvetvia najviac zasiahnuté pandémiou COVID-19, keďže kultúrne služby a podujatia patria medzi posledné oblasti verejného a ekonomického života, ktoré sú uvoľňované vládami v jednotlivých krajinách EÚ. Naprieč celou Európou možno počuť výzvy aktérov zriaďovaných aj nezriaďovaných subjektov pôsobiacich v sektore KKP, smerujúce k ich divákom, poslucháčom a spotrebiteľom (alebo užívateľom), aby boli solidárni a, pokiaľ je to možné, o.i. nežiadali o vrátenie financií za zakúpené vstupenky s cieľom uľahčiť finančnú situáciu umelcov a kultúrnych inštitúcií na prekonanie súčasnej situácie. Veľké množstvo subjektov v oblasti scénického a hudobného umenia sprístupňuje či už živé alebo zo záznamu vysielanie koncertov a predstavení online; múzeá a galérie umožňujú bezplatné virtuálne prehliadky a knižnice a archívy sprístupňujú svoje digitalizované fondy a prístupy do databáz. Mnohí výkonní umelci streamujú webináre a online kurzy, v rámci ktorých môžu účastníci získať rôzne zručnosti či sa naučiť nové technológie, prípadne hru na nástroj, pohybový tréning a pod.
Toto všetko len potvrdzuje trendy, ktorým sa venuje v Stratégii rozvoja ľudských zdrojov v sektore KKP do roku 2030 Sektorová rada pre kultúru a vydavateľstvo. Z nich ide predovšetkým o potrebu profesionálnej a kvalitnej digitalizácie, interdisciplinárnosti aj v rámci klasických umení. V post-covidovej dobe ešte viac stúpne potreba mäkkých zručností z oblasti marketingu a podnikania pre všetky cieľové skupiny umelcov, kreatívcov a kultúrnych inštitúcií.
COVID-19 a karanténny stav celého štátu zdevastovali kultúrny sektor a po skončení a uvoľnení opatrení mnohé veci v sektore nebudú pokračovať tam, kde v polovici marca skončili. To však neznamená, že celá situácia nemôže priniesť niečo lepšie a nemôže byť momentom štrukturálnej zmeny aj v oblasti kultúry.
Mnohé aktivity sa presunuli do online priestoru. A mnohé z nich aj boli úspešné či mediálne viditeľné, čo iba podčiarkuje význam marketingových zručností a schopnosti realizovať efektívne propagačné aktivity. Online prenosy, vytvorenie spoplatnených platforiem či nový obsah týkajúci sa napríklad divadla, ktorý bude možno sprostredkovať divákovi na diaľku, sú všetko oblasti, ktorým bude venovaná značná pozornosť v nadchádzajúcich rokoch. Takýto prechod kultúrnej a umeleckej produkcie do virtuálneho priestoru ide ruka v ruke s požiadavkou na rozvoj digitálnych zručností osôb pôsobiacich v sektore kultúrneho a kreatívneho priemyslu. Reflektuje sa fenomén digitalizácie a čoraz výraznejšie prenikanie technologických trendov a inovatívnych foriem sprístupňovania kultúrneho dedičstva a umeleckej produkcie aj v súvislosti s dopadom COVID-19 na sektor.
Predovšetkým v oblasti scénického umenia však tento priestor nie je adekvátnou náhradou fyzického priestoru. Aktuálne prieskumy z Nemecka a Veľkej Británie ukazujú, že online prenosy, vytvorenie spoplatnených platforiem či nový obsah týkajúci sa divadla nepriniesol nového diváka, len umožnil už existujúcemu pozrieť si, čo nestihol v reálnom čase, či už kvôli vzdialenosti alebo aj finančným či časovým podmienkam. Percento nových divákov bolo minimálne a na počet tých, čo dopozerali operný, baletný či činoherný záznam, veľmi vplývala (obrazová aj zvuková) kvalita záznamu. V priebehu času sa počet týchto sledovateľov vždy znižoval. Online priestor vždy bude len doplnkom offline (ale živých) aktivít v konkrétnom časopriestore. Umenie nám sprostredkúva správu o stave sveta a človeka. A je nesmierne dôležité „čítať“ túto správu v reálnom priestore, ktorý nejako dýcha, vonia a šumí. Nesie so sebou príbeh, ktorý chce divák zdieľať.
Najviac postihnutí sú tí, čo sú nezávislí od štátu a verejných zdrojov. Väčšinu príjmov generujú len z malých a nepravidelných dotácií a z realizácie vlastnej činnosti, prípadnej malej podnikateľskej činnosti – sú najzraniteľnejší. Všetky, aj zriaďované kultúrne organizácie so stabilným príspevkom od štátu, VÚC či obce varujú, že sa blížia ku kolapsu. Prevažná väčšina kultúrnych pracovníkov, rôznych umelcov, hudobníkov, skladateľov, režisérov, hercov či technikov priznala, že ich zdroj obživy bol zničený v priebehu niekoľkých hodín. A mnohí z nich nielenže prepadli sitom podmienok vládnej podpory pre SZČO, ale stratili aj možnosť akokoľvek pracovať a realizovať sa, keďže ich práca je primárne založená na interakcii s inými. Ich stratou by nedošlo len k narušeniu aj tak krehkej umeleckej infraštruktúry, narušeniu národnej identity, ale aj ďalších sektorov (predovšetkým vzdelávania, sociálnej starostlivosti a komunitnej práce), s ktorými ich výkon súvisí.
Obzvlášť závažná je situácia v oblasti scénického umenia. Divadlo, opera, hudba a tanec sú súčasťou fyzického priestoru našich miest a otvárajú sa medzi poslednými oblasťami verejného života. Niektoré prognózy hovoria, že k ich komplexnému otvoreniu môže dôjsť až pred budúcou jarou. Podmienky fungovania v rámci konceptu „social distancing“ znamenajú pre tieto živé inštitúcie prevádzku s 50%-ne zaplneným hľadiskom, ale väčšina divadiel a koncertných siení potrebuje na prežitie viac ako 70%-nú naplnenosť.
Ministerstvo kultúry SR, nezávislé verejné fondy spolu so župami a obcami by mali podržať zriaďovanú a hlavne nezriaďovanú kultúru pri živote, nielen živorení. Objem požadovanej a potrebnej sumy na záchranu je relatívne malý (až skromný) v porovnaní s prípadnými výhodami, hospodárskymi aj spoločenskými, záchrany a ochrany na okolnosti zvonka citlivej, ale jedinečnej infraštruktúry, ktorú tu máme, špeciálne v Bratislave a iných krajských mestách. Je jednoduchšie a lacnejšie udržať ju teraz, ako sa pokúšať ju následne zdvíhať z popola.
Prevencia kolapsu je iba základným krokom. Pandémia nám dáva priestor aj na reflexiu. Nielen jednotlivým aktérom v kultúre a umení, ale predovšetkým tým, od ktorých je zriaďovaná aj nezriaďovaná kultúra závislá – od samosprávy, štátu, sponzorov a podporovateľov. Zistili sme, čo absentuje v legislatíve a teraz zisťujeme, že sektor kolabuje aj na neexistencii efektívneho viaczdrojového financovania. Toto by mohol byť aj okamih štrukturálnych zmien a zmeny paradigmy myslenia o kultúre na Slovensku. Už nestačí „vysvetľovať“ podporu kultúry cez jej imanentné kvality. Musíme zdôrazňovať aj to, že je užitočná a ekonomicky výhodná.
Vyzerá to tak, že nastávajú aj na Slovensku časy, kedy je potrebné veľmi systematicky presviedčať politikov a ľudí, ktorí poskytujú dotácie na kultúrne aktivity, aby ich podporili. Majú radi dôkazy nielen o tom, čo prináša aktivita pre oblasť umenia a pre daný región, ale tiež, či a koľko ďalších ľudí bolo do jednotlivých aktivít zapojených.
Nech sa budeme akokoľvek vzpierať a argumentovať, že v úzko zameraných a „exkluzívnych“ umeleckých projektoch je častokrát väčší potenciál inovácie a posunu celej oblasti umenia, že takéto diela posúvajú častokrát aj samotných umelcov, nielen divákov, čím generujú „nové“ diela, musíme byť pripravení argumentovať aj inými dopadmi ako len dopadmi na tvorbu a umenie.
V Európe, aj v tej, kde má kultúra a umenie celkom iné postavenie v spoločnosti a kde rozhodujúci aktéri rozumejú diverzite foriem a žánrov, existuje viacero funkčných nástrojov na uľahčenie merania dopadov kultúrnych podujatí na spoločnosť. Napríklad v Českej republike existuje pre organizátorov kultúrnych podujatí už niekoľko rokov tzv. Kultúrna kalkulačka, ktorá sa dá použiť na prepočet ekonomických dopadov kultúrnych akcií, akými sú rôzne festivaly, pravidelne sa opakujúce umelecké aktivity, ale aj väčšie jednorazové umelecké akcie. Je to dobrý nástroj nielen pre organizátorov, ktorých pri vypĺňaní prinúti premýšľať v širších súvislostiach, ale aj pre druhú stranu, ktorá neverí, že kultúra nemusí žiť len z dotácií a je schopná produkovať zisky. Do kalkulačky stačí zadať základné informácie o projekte a jeho návštevníkoch a aplikácia vypočíta, aký malo dané podujatie či aktivita dopad na ekonomiku regiónu, a to od HDP až po príjem zamestnanca či po výber nepriamych daní.
Často sa pri posudzovaní kvality, atraktivity či dostupnosti kultúrnej služby zabúda, že návštevníci si nielen kúpia vstupenku na dané podujatie, ale musia sa na miesto konania dopraviť, veľakrát ubytovať, najesť či využiť iné typy služieb, čím kultúrna aktivita prispieva k rozvoju regiónu. Samozrejme, na tieto vedľajšie dopady nemusí myslieť samotný umelec, ale je dôležité, aby o nich vedel organizátor.
Systematickejšie hodnotenie dopadov (priamych, nepriamych či odvodených) poskytnutej podpory na kultúru sa začína uplatňovať v západnom svete v 80. rokoch. Pionierom v tomto ponímaní kultúrnej politiky, presadzujúcej inštrumentalizáciu kultúry, ktorá investície do kultúry zdôvodňuje ekonomickým a sociálnym rozvojom, je Veľká Británia. Tento koncept kreatívnej ekonomiky ovplyvnil koncept kultúrnej politiky v celej Európe a prišiel s vnímaním kultúry ako generátora ekonomickej prosperity.
Znalostná ekonomika, ekonomika kultúry, kreatívna ekonomika, kultúrne a kreatívne odvetvia sú v súčasnosti – v kontexte hľadania európskych stratégií ako naštartovať rast konkurencie, zamestnanosti a udržať si pozíciu lídra v globálnom kontexte – oblasti, v ktorých by Európa mohla zohrávať kľúčovú rolu. A platí to aj o Slovensku.
Prepojenie umeleckých a kreatívnych výstupov s akoukoľvek podnikateľskou činnosťou môže priniesť inovácie služieb a projektov. Tak môže množstvo umeleckých alebo kreatívnych odborov, ktoré samé o sebe negenerujú žiadne zisky, prispievať ku konkurencieschopnosti ostatných odvetví. Iné nahliadanie na kultúrne a kreatívne dopady mení starú rovnicu, kde jedna plus jedna sú dve, pretože v niektorých prípadoch môže byť výsledok aj tri.
Preto práve rozvoj podnikavosti, resp. posilňovania podnikateľského aspektu umeleckej/kreatívnej činnosti a aplikácia a prispôsobovanie umeleckých a predajných stratégií aktuálnym trendom a spoločenskému dopytu patria medzi kľúčové kompetencie v takmer každej profesijnej oblasti spadajúcej do kultúrneho a kreatívneho priemyslu. Zvyšovanie kompetencií profesionálov v kultúrnych a kreatívnych odvetviach týkajúcich sa podnikateľského plánovania, finančnej a legislatívnej gramotnosti a schopnosti organizovania zdrojov, vrátane projektového manažmentu, fundraisingu, resp. crowdfundingu na financovanie kultúrnych aktivít bude kľúčovou témou osobného rozvoja rezonujúcou v rámci kreatívnych odvetví.
Z príkladov dobrej praxe vyplýva, že každé euro rozpočtu umeleckej aktivity môže vygenerovať ďalšiu sumu na obrate ekonomiky a ďalšiu sumu na HDP. Štúdie ukazujú, že výdaje návštevníkov podujatí spolu s výdajmi organizátorov a umelcov generujú veľmi významne ekonomické dopady na ekonomiku. Každé euro finančnej podpory sa teda regiónu či mestu vráti. Je len potreba to systematicky podporovať a zbierať dáta a vyhodnocovať ich.
Kultúra a umenie vždy budú plniť niekoľko funkcií zároveň, prestupnosť umenia do iných oblastí (vzdelanie, sociálna, zdravotná) je nespochybniteľná. Situácia sa komplikuje v okamihu, keď sa o funkcii umenia začne hovoriť v diskusii o verejnom financovaní kultúry. Druhotná sociálna či ekonomická hodnota kultúry môže byť lepšie opísateľná ako vlastná hodnota umenia a ako taká predstavuje pre zástupcov kultúry účinnejšiu zbraň v boji o dotácie.
Zároveň sa však tlak na racionálne nakladanie s pridelenými prostriedkami stáva problémom. Ide o paradoxnú situáciu – v okamihu, keď sa vďaka zdôrazňovaniu súvisiacich spoločenských a ekonomických benefitov začína kultúra dostávať z nedôstojnej pozície „žrúta“ financií, sa predstavitelia kultúry začínajú utilitárnemu pohľadu na umenie sami brániť.
Ako hovorí český ekonóm Tomáš Sedláček – kultúra má neskutočný význam a niektorým ľuďom je to skrátka nutné spočítať. Kde nehovoria múzy, hovoria čísla, a naopak.
